Dizajnérka Katarína Lajčáková a statička Dana Arvay sú full time mamy, ktoré spája láska k ich deťom, hory, šport, dobrodružstvo a chuť prekonávať horské vrcholy i výzvy. A ešte ich spája projekt Outdoormamas, ktorý založili práve preto, že sa rozhodli svoje deti integrovať do svojho outdoorového sveta.
Nielen, že sa im to úspešne darí, ale v rámci svojho projektu inšpirujú a podporujú aj mnohé ďalšie dobrodružné mamy. Ak dieťa máte, čakáte alebo plánujete, verte, že náš akčný rozhovor s nimi nakopne k činu aj vás.
Kde a ako ste sa vy dve spoznali?
Katka: Smejem sa, že to bolo ako z romantického filmu 😀 Danku som virtuálne poznala už mnoho rokov predtým, ako sme sa spoznali osobne. Sledovala som jej blog, kde písala o bikovaní, cestovaní a podobne. Mám super pamäť na tváre a raz som ju potom uvidela naživo vo Vertigu (lezecké centrum v BA).
Obe sme tam boli so svojimi v tom čase 1,5 ročnými prvorodenými deťmi. Prešli sme okolo seba, každej viselo dieťa na nohe, zahľadeli sme sa navzájom do očí…a o pár minút sme už mali vymenené mailové adresy 🙂 Ani jedna z nás vtedy nemala veľa podobne trhlých parťáčiek s deťmi, takže to bolo osudové stretnutie.
Dana: Ako Katka vraví, preskočila iskra. 🙂 Obe sme hľadali parťáčky na lezenie počas detského spánku. Nakoniec sme síce spoločne nikdy neliezli, ale začali sme jazdiť na bikoch a výletovať aj s deckami po Karpatoch.
Ako vznikol nápad založiť projekt Outdoormamas?
Katka: Úplne prvá idea padla na našom spoločnom párdňovom výlete na Popradské Pleso. Išli sme vlakom z Bratislavy, každá z nás po dve deti, jedny boby a veľkýýýý batoh. Bol to veľký míľnik, nielen pre zasiatie zrnka Outdoormamas, ale aj pre nás samotné ako matky. Keďže sme tento trip zvládli, nielen ho prežili, ale si ho aj užili – hoci miestami to bol riadny záhul, dodalo nám to sebavedomie a guráž. Nielen pre výlety, ale aj do života ako takého. A potom prišla myšlienka šíriť toto nadšenie medzi ďalšie matky a podporovať sa navzájom. Lebo veľa z nás sedí frustrovane doma na zadku a spomína na akčné chvíle pred deťmi. Ale ono to ide aj s deťmi!
Dana: Myšlienka prišla postupne, ako sme spolu i samé výletovali s deckami.
Sem-tam sme dávali reporty z našich výletov do rôznych turistických skupín na Facebooku a ohlasy na ne boli vždy veľké. Začali sme premýšľať, čím to je. A keď sme čítali komentáre, začínalo nám byť jasné, že komunita žien a matiek, ktoré rady chodia do prírody, ale potrebujú podporu, inšpiráciu, parťáčky, pomoc a informácie, je skutočne potrebná. A tak nám skrsol v hlavách nápad takúto komunitu vytvoriť.
Aká bola (a stále je) hlavná myšlienka tohto projektu?
Katka: Chceli sme inšpirovať, motivovať, podporiť sa.
Dana: Ako už mnohé z našich Outdoormatiek vedia, cieľom komunity Outdoormamas je vzájomne si poskytovať podporu, inšpiráciu a dodávať si odvahu a rôzne tipy na výlety i výbavu, ktoré dievčatá potrebujú, aby mohli ísť do prírody a hôr so svojimi deťmi, aby videli, že sa to dá, či už s partnerom, alebo aj samy.
Katka: Keď sme si založili stránku a skupinu na FB, čakali sme, že nás postupne bude pár desiatok či stovák. Neprešiel však ani rok a už je vo Facebookovej skupine Outdoormamas vyše 2000 akčných žien. Je to živá, podporná, inšpiratívna komunita. Veľmi mám rada tie “naše” outdoormamy! Úžasné je, že sa z online sveta posúvame aj do toho offline. Pravidelne robíme väčšie či menšie akcie a výlety do prírody, z mnohých vzišli aj krásne priateľstvá. Teraz v časoch korony je to samozrejme obmedzené, podporujeme sa teda aspoň v digitálnom svete.
Ako máte podelené úlohy? A máte ich vôbec rozdelené?
Katka: Mnoho vecí robíme obe, niečo má viac pod palcom jedna alebo druhá. Super je, že sa navzájom dopĺňame a ťaháme. Články na blog píše častejšie Danka (tá ma písanie v krvi, zo mňa lezú veci pomalšie :-), i keď aj ja sem tam niečím prispejem (tém mám v hlave kopec, len času menej). Ja mám na starosti vizuál, posledné mesiace som pracovala na Prírodných Outdoormamas omaľovankách, to je práca, ktorú v priebehu času nebolo vidno, až kým nebola vonku. Čo sa týka sociálnych sietí, sme aktívne obe, podľa toho ako má ktorá čas a stíha.
Dana: Tak akosi prirodzene sa dopĺňame. Vedie nás rovnaké myslenie a názory, inklinujeme k podobným hodnotám a k láske k horám. Jediné rozdelenie úloh je azda v tom, že Katka je umelecká duša na kreslenie a dizajn a mne ide písanie.
Ako sa zmenil váš životný štýl po príchode detí?
Katka: Podstatná zmena bola asi v tom, že s príchodom detí som už prestala byť len “ja” ale stala som sa “my”. Aj v rámci športových aktivít. Väčšinu z nich som začala robiť s deťmi, a tak som si ich musela prispôsobiť. Sama nie som skoro nikdy. Ak aj áno, predchádza tomu účelová logistika a organizácia. Než prišli deti, mala som hlavne športové výzvy. Natrénovať na triatlon, niečo vyliezť, niečo zlyžovať, a podobne. Čo je pre mňa výzva momentálne s deťmi? Byť sama aspoň na záchode 😀
Dana: Po príchode detí sa zmenilo všetko a zároveň nič. Láska k horám a túžba po pohybe v horách, pešo, na biku, na lyžiach, po tej slobode, rozbúchanému srdcu, potu na chrbte a vetre vo vlasoch ostala a napĺňala som ju aj po príchode prvého dieťaťa i teraz pri dvoch. Zmenil sa len štýl, intenzita, ciele, a niekedy aj celé myšlienkové pozadie. Kedysi bola výzva vyjsť na Elbrus, prejsť najťažšie MTB maratóny v Európe i na Slovensku, liezť ťažké cesty na skalách. Dnes je to skôr o prežití každého výletu s deťmi :D.
Aké boli vaše akčné materské začiatky v štýle Outdoormamas?
Katka: Už v tehotenstve som tak akosi tušila, že moja materská bude aktívna. A aj bola. S prvou dcérou sme od jej narodenia robili celodenné kočíkové výlety po malokarpatských lesoch, neskôr pribudli väčšie túry vo väčších horách, bicyklovačky, lezenia, lyžovačky. Pri posledných dvoch sme sa pri nej v „basecampe” samozrejme striedali. Bola totálnym parťákom od úplného začiatku. Pod skalami sa vydržala v obmedzenom (a bezpečnom!) priestore prehrať aj niekoľko hodín, zabávať a baviť sa so všetkými naokolo.
Aj v turistickom nosiči sa jej páčilo, tam sme vôbec neboli limitovaní a dokázali sme s ňou absolvovať seriózne jeden i viac dňové túry po slovenských horách aj Alpách. Keď mala napríklad približne rok a pol, zbalila som nás do sedemlitrového batôžka, dala ju do cyklosedačky a na bicykli sme si robili celodenné výlety po Malých Karpatoch. Veľakrát sme dali s prestávkami aj 50km za deň. V lese si pospala, zahrala sa, ja som si zase dala poriadne do tela. To boli chvíle, kedy som sa tľapkala po pleci a krochkala si blahom.
No ale aby existovala spravodlivosť, potom prišlo druhé dieťa, ktoré bolo v tomto podstatne náročnejšie 😀 Nech bola moja druhorodená akékoľvek super bábo, mala obdobie, kedy bojkotovala turistický nosič, cyklosedačku či cyklovozík. Zistila som, že celodenné bikovačky po Karpatoch na čas možné nie sú. Že na hrebeňovku si musím ešte počkať. Že na lezecký výjazd síce môžeme ísť, ale že ja sa budem na skaly len pozerať z dola s dieťaťom nacucnutým na mne. A tak som sa musela naučiť to prijať. Keď sa dnes dívam späť na toto “obmedzenejšie” obdobie, ubehlo rýchlo ako voda a mám na neho aj tak krásne spomienky. Postupne z toho vyrástla a stal sa aj z nej správny parťák. Ono to príde, len si niekedy treba počkať.
Dana: Môj prvý syn sa narodil tesne po Vianociach a na druhý deň napadlo pol metra snehu. Najväčšia výzva bola malého uspať. Robila som stovky drepov denne s malým v šatke, pretože pokojné státie, či „vlnenie sa“ ho okamžite zobudilo. Po chvíle som pochopila, že za chvíľu budem mať síce nohy ako Sagan, ale zbláznim sa. Musela som to zmeniť. A tak som zbalila dieťa do šatky a vybrala sa do Malých Karpát. Postupne sa naše výlety predĺžili z 2-3 hodín na 5-6 hodín. Naučila som sa turistikovať i kakať do krovia s malým dieťaťom na sebe, správne sa obliecť, aby sme sa spolu nepotili či nemrzli, prebaľovať v zime a cievkovať na chodníku, a celú náročnú logistiku ako udržať umelé mlieko a príkrmy teplé a čerstvé.
A potom som si povedala, že keď to ide v Karpatoch, môže to ísť všade inde. A vyrazila som. Samozrejme, že všetko postupne. Zakaždým som sa učila a prekonávala nové a nové situácie. S dieťaťom je všetko iné a nové. Dostala som sa do situácií, na ktoré sa nedalo vopred pripraviť alebo ich zažiť „za mladi“, aby som vedela, čo s tým. Ale každým výletom som získavala viac a viac odvahy, skúseností a odhodlania vyraziť nabudúce znova. A to ma najviac motivovalo.
Kedy ste začali chodiť aktívne von s dvoma deťmi?
Katka: V podstatne hneď. Medzi mojimi dcérami je trojročný vekový rozdiel a popri novorodencovi sa so staršou nedalo sedieť doma. Mladšiu som si teda dala do šatky a išli sme. Väčšinou do boli “iba” prechádzky v lese, neskôr už aj menšie túry po Karpatoch. Musela som však ich dĺžku prispôsobovať potrebám oboch detí a to bol sem-tam riadny hlavolam. Pri dvoch deťoch je často kameňom úrazu to, že dve deti už na jednom chrbte neodnesiete. Čiže jedno musí byť schopné ušliapať, či odbicyklovať niečo aj samo. Mali sme šťastie, že prvorodená dcéra bola vždy fyzicky zdatná. Nosenie v šatke/nosiči však otvorí kopec možností, zrazu ste mobilní, máte dve voľné ruky a za starším dieťaťom sa môžete plahočiť aj pomedzi konáre stredom lesa.
Dana: S prvým dieťaťom som chodila von oveľa menej ako po príchode druhého. Pri prvom som mala aj ja obavy a chýbali mi skúsenosti. S príchodom druhého som ale pochopila, že mať jedno dieťa bola veľká pohoda ☺. Druhé dieťa už nastúpilo do rozbehnutého vlaku a prirodzene sa prispôsobilo. Chodili sme pravidelne von do prírody kvôli staršiemu, takže druhý syn sa veselo nosil a vozil kade-tade po lesoch už od prvých týždňov. Jemu ani neprišlo, že by to malo byť nejako inak.
Samozrejme, je náročné prispôsobiť výlety tak, aby vyhovovali obom. Mladšieho som zvyčajne nosila v nosičoch alebo v kočíku, zatiaľ čo starší poctivo šliapal. Aktivity boli po väčšinou nastavené na staršieho, čo mu pomáhalo nielen zvládať turistické výlety, ale aj nevyhnutné zníženie pozornosti príchodom nového bábätka.
Každé dieťa je iné a každá to vnímame inak. Ktoré obdobie materskej vnímate ako to ťažšie a ktoré naopak ľahšie?
Katka: Najťažšie obdobie bolo určite po narodení druhého dieťaťa. Ani nie kvôli dieťaťu samotnému – bola úžasné bábätko. Skôr kvôli okolnostiam – akurát sme sa sťahovali, takže si viete asi predstaviť balenie krabíc s dvojtýždenným človiečikom v šatke a potom vybaľovať a zariaďovať nové bývanie. Do toho staršia dcéra začínala v škôlke…Všetko sa zbehlo naraz a bolo to veľmi náročné.
A najľahšie obdobie bol asi prvý rok po narodení prvého dieťaťa 😀 Prvé mesiace som mala super servis – babky mi na striedačku nosili navarené jedlo, ja som si len hovela, dojčila, kočíkovala a nosila po lesoch. V prírode a na malých výletoch sme boli denne.
Dana: Pre mňa bolo najťažšie zabezpečiť a naučiť sa logistiku okolo umelého mlieka pri prvom synovi. Udržiavať a zabezpečovať ho teplé, čerstvé, aby nekyslo vo fľaškách alebo nemrzlo počas dlhých výletov. Teraz je to už pre mňa brnkačka, ale s prvým dieťaťom, ktoré som navyše aj cievkovala, to bolo asi najťažšie obdobie môjho života. Asi aj psychicky, pretože som sa veľmi trápila, že mi nešlo dojčiť. A tak som niekoľko mesiacov navyše aj cievkovala kde to prišlo, raz dokonca aj pred Tescom, čo mi vtedy nepridávalo na sebadôvere a sebaúcte. Tie som potom postupne opäť obnovila v prírode a v horách.
A zároveň bolo toto obdobie aj najľahšie. Dieťa celý deň prespí v šatke a okrem mlieka nič nepotrebuje. Nemusela som riešiť ďalšie dieťa, logistiku jedla, pitia, dopravy, baliť bicyklíky a odrážadlá, potom ich nosiť v rukách, a ďalších milión vecí, plánovať výlety, aby tam bolo „ihrisko“ a niekoľko zaujímavostí, nezabudnúť na obľúbeného plyšáka a hrozienka v čokoláde. V batohu som mala iba veci pre seba a nie ďalších 10 kíl potrieb pre deti, a v hlave moje myšlienky a nie rozprávky o drakoch. Jedným slovom, úplná pohoda ☺.
Aké vychytávky vám ako matkám výrazne uľahčujú existenciu a aktívny pobyt vonku?
Katka: Na prvom mieste je u mňa ergonomický nosič. Bez neho by som si v 95% naších aktivít ani neškrtla. A potom to bol určitú dobu cyklovozík a teraz cyklosedačka – používam ich na dennú dopravu do škôlky a vôbec do “civilizácie”, keďže bývame mierne od ruky a nie vždy mám k dispozícií auto. Vďaka týmto veciam zažívam outdoor denne aj v bežnom živote, v každom čase i nečase 🙂
A už niekoľko dlhýýých rokov si neviem predstaviť moje outdoorové chvíle bez merina. Hlavne pri deťoch sa stalo doplnkom aj môjho bežného šatníka. Kým nás všetky v zime vychystám a oblečiem, tak som mokrá ako myš ešte než vyjdem z domu. Merino mi to vyriešilo. Dennú dopravu na bicykli si tiež už neviem predstaviť bez oblečenia z merina a vlny. Podobne je to pri nosení v ergonosiči, hlavne na turistike – merino pre mňa aj nosenca je povinná výbava. Keď majú deti na sebe merino, neriešim náhradné oblečenie. V prípade nehody sa rýchlo vyschne. Koľko krát som spomenula slovo merino? 😀 Áno, som neskrývaný merinofil 🙂
Dana: Jednoznačne nosiče. Hlavne ergonosič a neskôr aj turistický nosič. Umožnili mi sa s deťmi dostať na také miesta, kde by sa to inak nedalo. Navyše drobec je na mne, cítime sa, dýchame spolu a je to super ☺. Mám dokonca pocit, že energie prírody a hôr cítim oveľa intenzívnejšie ako kedysi. Je to pre mňa nový rozmer pohybu a mobility. Čo som sa však musela naučiť „od piky“, bolo obliekanie. Prvé výlety s dieťaťom v šatke či ergonosiči som vždy končila kompletne prepotená, ja i dieťa. Vonku bola zima a sneh, nemohla som sa vyzliecť a nemohla som ani zastaviť, pretože sme okamžite mrzli, tak sme bývali kompletne prepotení. Začala som zisťovať, že obliecť sa tak, aby mi nebolo teplo ale ani zima, keď sa spotíme, je absolútne kľúčové. A to nielen vtedy, keď som išla osem hodinovú túru v lese, ale aj kočíkovať „poza dom“.
Postupne som začala používať vlnené veci a merino. Prišlo leto a opäť sme sa učili ako sa správne obliecť. A opäť prišlo k slovu merino. Prešli sme spolu, ja, deti a merino, stovky kilometrov v horách, pešo i na biku, a môžem povedať, že je to jedna z vecí, ktoré skutočne riešia väčšinu problémov s oblečením a počasím. Vďaka jednoduchej kombinácii tričiek a mikín som ušetrila množstvo miesta a váhu v batohu, sme pripravení i na náhle zmeny počasia a nemám obavy o prechladnutie počas dlhých hier na mieste, keď sa nehýbeme. Nosič, merino a čokoláda sú niečo, čo maximálne obohatilo môj život ☺.
V súčasnej dobe aktuálna otázka: Ako trávite koronačas?
Katka: Máme veľké šťastie, že bývame v dome s malou záhradou v blízkosti lesa. Čiže o prísun čerstvého vzduchu, prírody a pohybu nás korona neukrátila. Vonku sme každý deň, na záhrade, v lese, na biku alebo sa len tak motáme medzi stromami. Zistila som, že nemám teraz potrebu objavovať stále nové miesta. Väčšinu výletov podnikáme v blízkom okolí, ktoré poznáme a spoznávame ešte dôkladnejšie. Viac vnímame prírodu, jej (ne)obyčajnosti a to, ako sa mení z týždňa na týždeň. Je to pre mňa také obdobie skľudnenia sa.
Ako rodina sme sa tiež viac stmelili, zladili a viac sa tešíme z každodenných maličkostí. Samozrejme, chýba nám sociálny život, kamaráti a širšia rodina. A byť 24/7 nonstop s deťmi je tiež niekedy náročné. Vnímam to však ako obdobie, ktoré raz prejde a momentálne mi dáva príležitosť na sebapoznávanie.
Dana: Rozvinuli sme „micro adventures“. Robíme jednodňové výlety v našom okolí, či už v Karpatoch rovno nad dedinou, alebo sa odvezieme autom. Chodíme na turistiky na nepoznané zaujímavé miesta, chodíme na biky. Objavujeme úplne nové, zapadnuté a nepoznané miesta. Je to úžasné. Niekedy sa cítim ako kapitán Cook.
Aké sú vaše outdoor plány a vízie do budúcnosti?
Katka: Asi najpodstatnejšia vec, ktorú ma korona naučila, je nerobiť si plány, resp. robiť, ale s veľkým nadhľadom a nelipnúť na nich.
Na najbližšie mesiace sme mali v rámci rodinných aj Outdoormamas aktivít kopec plánov, ale korona situácia ich zabrzdila a chvíľu mi trvalo sa s tým vyrovnať. Takže odteraz to nazývam nie plány do budúcnosti, ale sny. A tých snov je veľa, potrebovala by som viacero paralelných životov na ich naplnenie.
Najdôležitejšie želanie je, aby sme boli všetci zdraví. Vtedy som si istá, že skôr či neskôr si budem vedieť naplniť väčšinu snov. Krátkodobo snívam, že sa nám už v lete podarí pobehať po našich slovenských horách a prírode. A dlhodobo snívam o tom, že budem ďalej a veľa športovať, že posuniem moju fyzickú kondíciu zase o ďalší level (alebo aspoň tam, kde bola pred deťmi), že z detí vyrastú zanietené plnohodnotné parťáčky a spolu budeme vymetať traily, lyžovať, chodiť po horách, či loziť po skalách. A snívam o tom, že projekt Outdoormamas bude stále mojou súčasťou a ja jeho. Najtajnejší sen je, že raz z neho vyrastie generácia Outdoorbabis, komunita šľahlých babiek, ktoré naďalej budú behať po horách, (možno) aj so svojimi vnúčatami.
Dana: Plány na tento rok sa preklopili celé naruby, takže si ma nachytala nepripravenú, čo sa týka plánov a výziev do budúcna. Chceli sme tento rok vybehnúť na Triglav, bez detí. S deckami som chcela veľa pobehať Alpy a spraviť zopár hrebeňoviek. Zdá sa, že nám ostali len tie slovenské hrebeňovky, tak verím, že to bude stáť za to. Určite opäť vymyslím niečo, čím tie výlety vysuniem zo štandardu. To už je také moje potešenie.
Keby ste mohli dať prvomatkám nejakú cennú radu, aká by to bola?
Katka: Treba sa zmieriť s tým, že už to nikdy nebude také, ako predtým. Dieťa nám proste život zmení. Nemôžeme čakať, že budeme mať stále svoju slobodu, možnosť chodiť po večeroch loziť na umelú stenu, ráno behať a do toho ešte každý víkend tráviť na hrebeňoch hôr či skalách. Príchod dieťaťa ale neznamená zrieknuť sa aktívneho života či športu, treba si len aktivity prispôsobiť.
Ale každé dieťa je iné, mám to vyskúšané na svojich. Ako som už spomenula, čo bolo samozrejmosťou pri prvej, sa stalo sci-fi snom pri druhej. Netreba tlačiť na pílu, lepšie je plynúť. Neplakať, že namiesto Dolomitov sa prechádzam po lese za mestom. Všetko raz príde, podstatné je neprestať chodiť do prírody a hýbať sa. Lebo deti napodobňujú nás, rodičov. Ideme im príkladom ako žiť život. A keď vidia, že ho žijeme v prírode a v súlade s prírodou, začnú ho žiť tak aj ony.
Dana: Nebáť sa. Dieťa nie je čínsky porcelán, nerozbije sa. Dieťa je spokojné, keď je spokojná matka, a prispôsobí sa našim krokom. Môže spať v postieľke, ale aj v kočíku, či šatke na výlete. Môže trénovať štvornožkovanie doma na koberci, ale aj na lúke. Môže jesť v jedálenskej stoličke, ale aj v turistickom nosiči či na zemi. Špinavé rúčky, ocikané dupačky, zabrblané tričká, zelené kolená od trávy. To všetko patrí k dieťaťu a robí ho to šťastným.
Hlavne sa nebáť meniť zaužívané predstavy, aj keď sme to ešte nikdy nerobili. Nebudem klamať, že sa príchodom dieťaťa nič nemusí meniť z našich predošlých životných štýlov. Všetko sa zmení. A je to len uhol pohľadu a prístup, ktorý nám umožní opäť chodiť do prírody a do hôr.
Odkaz na záver?
Katka: Na to by sa hodilo otvoriť fľašu vína. 🙂 Hlavne by som chcela odkázať, aby sa nebáli. Nech idú do toho. S deťmi život nekončí, len začína tá pravá zábava. Verte, že začnete vnímať outdoorové zážitky intenzívnejšie, keď ich budete podnikať s deťmi. A keď to niekedy nepôjde? Tak sa nič nedeje. Lebo hory sú tu stále, počkajú nás. Ale deti rastú veľmi rýchlo, tie nepočkajú 😉
Dana: Ale hlavne „robte to, čo vás baví“ ☺.
Ak sa aj ty chceš pridať k aktívnej skupine outdoor matiek, nájdeš ich na Facebooku v skupine https://www.facebook.com/groups/537669286774177/ .
